Okolie Banskej Bystrice
Slovenskí spisovatelia v okolí Banskej Bystrice
Očová
Matej Bel
Matej Bel (1684 - 1740) študoval v mnohých uhorských mestách vrátane Banskej Bystrice. Po návrate z cudziny sa vrátil do rodného kraja a stal sa rektorom lýcea v Banskej Bystrici. Napísal nespočetné množstvo vedeckých článkov a diel v latinčine, nemčine, maďarčine i v češtine. Opisom súvekého Slovenska sa zaoberá vo svojom vrcholnom diele encyklopedického zamerania Notitia Hungariae novae historico-geographica (Historicko-zemepisná vedomosť o novom Uhorsku). Matej Bel v ňom nazýval Bystricu "naše mesto" (nostra urbis), opísal jej históriu, topografiu, zvyky, obyčaje, súdnictvo a na príkladoch znázornil povestnú spravodlivosť Bystričanov. Neskôr ho učený piarista Alexius Horány označil za MAGNUM DECUS HUNGARIAE - Veľkú ozdobu Uhorska. Je po ňom pomenovaná Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici a slovenská encyklopédia - Encyclopaedia Beliana.
Poniky
Štefan Žáry
Štefan Žáry napísal viac ako 20 básnických zbierok, šesť prozaických kníh, sedem kníh esejí, šesť kníh pre deti a jednu veršovanú drámu Slnovrat z roku 1946. Výrazne sa uplatnil aj ako prekladateľ, najmä modernej francúzskej poézie. Vyrastal v rodine učiteľa, ktorý neskôr svoje pôsobisko z Poník presunul do Banskej Bystrice. Tu vyrastal a v roku 1938 aj zmaturoval na tamojšom gymnáziu.
Od roku 1970 sa venoval profesionálne literárnej tvorbe. Bol prvým manželom prozaičky a chartistky Hany Ponickej, ktorá žila v Lukavici.
Veľmi cenné sú esejistické knihy o osobnostiach slovenskej literatúry Snímanie masiek (1979), Zlatoústi rozprávači (1984), Rande s básnikmi (1988) či Anekdotický slovník slovenských spisovateľov (1996).
Báseň Turčín Poničan od Sama Chalupku
Turčín Poničan (1868) je zveršovaná povesť o žene, ktorú uniesol mladý Turek, aby ju doviedol ako pestúnku pre svojho syna z rabovania Slovenska. Žena v Turkovi spoznáva svojho syna, ktorého jej uniesli Turci, keď bol ešte dieťaťom. Matka synovi odpúšťa, no chce sa vrátiť do svojej vlasti "... na tie krásne brehy Hrona..." Samo Chalupka, ako aj ďalší básnici slovenského romantizmu vložili svoju tvorbu do rúk obnovy národného povedomia Slovákov v rakúsko-uhorskej monarchii. Báseň bola uverejnená rok po rakúsko-uhorskom vyrovnaní a začatí perzekúcií voči národným buditeľom na Slovensku. Báseň má preto vlastenecký a národnoidentifikačný charakter. Okrem toho je vyjadrením odporu voči vojne a tematizáciou slovenskej histórie.
Jajže, bože, strach veliký:
padli Turci na Poniky;
padli, padli o polnoci:
Jajže, bože, niet pomoci.Skočil Turčín bystrým skokom
do jelšiny nad potokom;
našiel on tam starú ženu,
medzi krovím učupenú.
..........
"Udeľ vám Boh, deti moje,
sväté požehnanie svoje,
ale túžba moja letí
len ta, kde kríž z veže svieti.Ta do vlasti mojej lona,
na tie krásne brehy Hrona:
tam kvitol kvet mojej mladi,
inde sa mne žiť nesladí.Tam pod krížom starší moji
v tichých hroboch spia v pokoji;
tam - keď bude vôľa božia -
i mňa ku nim nech uložia.
Sliač
Andrej Sládkovič
V rokoch 1844 - 1847 pôsobil Andrej Sládkovič v kúpeľnom meste Sliač ako učiteľ detí bohatej rodiny Bezeghovcov. Dom Bezeghovskej kúrie, v ktorej Sládkovič býval, ešte dodnes nájdeme na ulici Továrenská. Pri vchode do budovy nám pamätná tabuľa tento historický fakt pripomenie. Tu sa zoznámil so svojou budúcou manželkou Antóniou Júliou Sekovičovou, ktorá pochádzala z neďalekého Hronseku. Na brehu rieky Hron, blízko rybárskeho vodného mlyna, Sládkovič trávil voľné chvíle a tvoril svoje významné literárne diela.
Pavol Országh Hviezdoslav
Pavol Országh Hviezdoslav, najvýznamnejší predstaviteľ slovenského literárneho realizmu, navštívil kúpele Sliač pravdepodobne v roku 1913.
Sliaču venoval tieto verše:
Jak tu slastno, jak tu milo
v šumnom Sliači.
Nebež, neleť kratochvílo
Čuj len vtáčí
hlas, jak zvšiaď sa prihovára
nám; vidz: jako vetvy stromov
- nebodaj tiež známosť stará.
K sebe zovú, vonne kynú,
pod nimi zdroj žblnkotavý . . .
Zhovej, zhovej kratochvílo.
Nač sa viazať na hodinu?
dosť času riecť: buďte zdravý
dosť - a smutne tiahnuť domov . . .
Radvaň
Andrej Sládkovič
Spisovateľ slovenského romantizmu Andrej Sládkovič (vlastným menom Andrej Braxatoris) sa narodil v meste Krupina, ktoré je od Banskej Bystrice vzdialené 40 km. Jeho báseň Marína je najznámejšou ľúbostnou básňou slovenskej literatúry. Na štúdiá odišiel do nemeckého mesta Halle, odkiaľ sa vrátil opäť na stredné Slovensko. Evanjelická fara v Radvani (dnes súčasť Banskej Bystrice), v ktorej od roku 1856 Sládkovič žil, tvoril a 20. apríla 1872 aj zomrel, stojí dodnes a je označená pamätnou tabuľou. Tu sa narodil aj jeho syn, neskôr literárne činný Martin Miloš Braxatoris-Sládkovičov.
Od roku 1856 pracoval Andrej Sládkovič ako evanjelický farár v dnes prímestskej časti Banskej Bystrice v obci Radvaň. Nebolo to preňho miesto neznáme, pretože z Radvane pochádzala jeho stará mama (z otcovej strany) Mária Groszmanová. Žil tu celých 16 rokov až do svojej smrti. Pri hrobe Andreja Sládkoviča na radvanskom cintoríne nájdeme dodnes lipu zasadenú rok po smrti tohto významného slovenského spisovateľa. Jeho najlepšími priateľmi boli básnik Ján Botto, advokát Ľudovít Turzo-Nosický či profesor evanjelického gymnázia Ľudovít Bohdan Grossmann.
Tajov
Jozef Gregor Tajovský
Jozef Gregor Tajovský mal hlboký vzťah k svojmu rodisku, o čom svedčí aj želanie byť pochovaný pri svojich blízkych v rodnom Tajove. Bol prvorodeným dieťaťom, neskôr sa mu narodilo ešte 9 súrodencov, preto svoje detstvo strávil pri starom otcovi, ktorému venoval viacero próz. Pôsobil ako mladý učiteľ v Banskej Bystrici a jej okolí, neskôr pôsobil na viacerých miestach, umrel v Bratislave. Miestom jeho posledného odpočinku sa však stal rodný chotár - kde leží po boku svojich rodičov a starých rodičov. V pomníku je tiež uložená urna Tajovského manželky, spisovateľky Hany Gregorovej.
Meno Jozefa Gregora Tajovského nesie činoherné divadlo v meste Zvolen, v Banskej Bystrici je po ňom pomenované Gymnázium Jozefa Gregora Tajovského. Názov Tajovského divadelné dni nesie regionálna súťaž a prehliadka amatérskeho divadla, ako aj divadla mladých.
Medzi najznámejšie diela patria napríklad prózy: Maco Mlieč (1903), Mamka Pôstková (1908), Horký chlieb (1909), a divadelné hry: Statky-zmätky (1909) a Ženský zákon (1900).
Bystrá
František Švantner
František Švantner (1912 - 1950) je významným slovenským spisovateľom naturizmu. Predstaviteľmi tohto literárneho smeru sú okrem Švantnera, Dobroslav Chrobák, Margita Figuli a Ľudo Ondrejov.
RománFrantiška Švantnera Nevesta hôľ (1946) sa odohráva v okolí Bystrej, ktorá v románe nesie názov Prietržiny. Bystrá je od Banskej Bystrice vzdialená 37 kilometrov. Príroda Nízkych Tatier symbolizuje čistotu lásky hlavnej postavy Libora k Zune. Zuna je krásna, ale nestála, po smrti matky mala ťažké detstvo. Libor sa svojej lásky k Zune musí vzdať. Avšak svoj vnútorný zápas eticky motivovanej lásky vyhráva. Neskrotná príroda, horské potoky, priepasti a čistiny sú symbolmi vnútorných drám a zápasov Libora. Jedným z hlavných toposov románu je Veľký Zvon, umelecký názov Chopku, najznámejšieho vrchu Nízkych Tatier.
Horná Lehota
Samo Chalupka
Samo Chalupka sa narodil v rodine evanjelického farára v obci Horná Lehota, ktorá leží 37 km od Banskej Bystrice, v blízkosti Brezna. Samo Chalupka vyštudoval na evanjelickej teologickej fakulte vo Viedni a od roku 1840 pôsobil v Hornej Lehote ako evanjelický farár. V 40. rokoch 19. storočia sa pridal k hnutiu Ľudovíta Štúra. Jeho najznámejšie básnické skladby sú:
Likavský väzeň (1868), Branko (1868), Mor ho! (1864), Boj pri Jelšave (1868), Turčín Poničan (1868)
Zomrel a pochovaný je v Hornej Lehote. Epitaf na náhrobnom kameni znie: Pravde žil som, krivdu bil som, verne národ môj ľúbil som. (citátz diela Branko)
"A ty, mor ho! - hoj, mor ho! detvo môjho rodu, kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu..." Verše, ktoré vysielal Slobodný slovenský vysielač v roku 1944 počas Slovenského národného povstania z Banskej Bystrice.V sprievode Gustáva Kazimíra Zechentera-Laskomerského navštívila Hornú Lehotu aj česká spisovateľka Božena Němcová.
Lukavica
Hana Ponická
Spisovateľka Hana Ponická bola redaktorkou Smeny na nedeľu, no pre svoje postoje proti okupácii Československa musela zo zamestnania odísť. Neskôr žila v Lukavici neďaleko Banskej Bystrice. Tu bola ako disidentka pod dohľadom tajnej služby. V roku 1977 sa stala jednou zo signatárov a signatárok Charty 77. V roku 1988 jú súdili za spomienku na 20. výročie sovietskej invázie.
Je autorkou diel pre dospelých, ako napríklad Ábelovský dom, Prísť, odísť, (zbierka poviedok), Bosými nohami, (zbierka poviedok), Lukavické zápisky (Toronto), Milan Rastislav Štefánik, (dokumentárno-beletristické dielo), diel pre deti, ako napríklad Slávikove husličky, Malí mičurinci, O parádnici lienke, O Štoplíkovi, kým do školy nechodil, Ako Štoplík do školy chodil-nechodil, ako i mnohých scenárov. V roku 2002 jej prezident Rudolf Šuster udelil vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra I. triedy. Viac o spisovateľke možno nájsť na stránke obce Lukavica https://www.obeclukavica.ocu.sk/index.php?ids=19